ÚB

Trochu sa treba zamyslieť aj nad Južnou Amerikou. Nikto si ju nevšíma, ale mal by. 40 rokov potom, čo väčšina diktatúr v J.A. skrachovala, populizmus a polarizácia spoločnosti tam predstavujú hrozbu, dá sa povedať že ešte väčšiu než v Európe. Pritom tam má demokracia omnoho väčšiu tradíciu, ako v strednej a východnej Európe. Od roku 1977 sa dokonca len tri krajiny v Latinskej Amerike dali označiť, že sú diktatúry. V roku 1990 dokonca vláda jednej strany prežilia len v Mexiku a na Kube. Kým si Blaha sladučko spinkal v perinke a užíval socializmus, v Latinskej Amerike sa uskutočnilo pár demokratických prevratov, ktoré súviseli s tým, že vojenské junty, alebo diktátori, neboli schopní splniť svoje populistické sľuby. Bolo radosť pozerať na takéto krajiny. Demokracia bola nákazlivá a krajina po krajine tam začali uskutočňovať slobodné voľby a mierumilovné striedanie pri moci ľavice a pravice.

No teraz je to iné kafe. Napríklad Maduro vo Venezuele, Ortega v Nikarague, boli síce zvolení demokraticky, ale sú to čistí diktátori. Zoberte si napríklad Madura. Vďaka podpore Rusov a Kuby, plus Mexika sa drží moci zubami a nechtami, aj za cenu totálneho ekonomického úpadku Venezueli a destabilizácie okolitých krajín. Veď minimálne 3.7 milióna Venezualčanov už utieklo pred ekonomickým krahom a represiami. Čo je najväčšia sranda, jediní kto vo Venezuele prosperujú, sú organizovaný zločin a kolumbijské guerrily, ale to vám Blaha nepovie.

Tiež Ortega z Nikaragui. Odkedy bol zvolený, on a jeho žena Rosario Murillo začali Nikaraguu pomaly ponárať do bažín, už tam raz známeho, nebezpečného, rodinného despotizmu. Všetko by to bolo v pohode, tieto dva extrémy by sa ešte dali zvládnuť, možno aj s medzinárodnou pomocou, ale rozčarovanie z demokracie vládne celému kontinentu a voliči majú na háku demokratické strany. Všetko čo chcú, je len populista sľubujúci neuskutočniteľné sľuby, ale ktorý nemá žiadne zábrany pri zneužití svojich právomocí.

Tu je výpočet latinskoamerických populistov, až dokonca diktátorov.

V Hondurase vyhral Juan Orlando Hernandez svoj druhý mandát, ale iba za pomoci rozsiahlych volebných podvodov. V Guatemale vyhnal pred voľbami súčastný prezident Jimmy Morales komisiu OSN, vďaka ktorej sa dostali do väzenia za korupciu jeho dvaja predchodcovia. V Bolívii sa prezident Evo Morales uchádza o svoj štvrtý mandát, ale na základe neústavných zmien. Stará známa Cristina Fernandez de Kirshner v Argentíne má vysokú šancu na znovuzvolenie, aj keď je vyšetrovaná z rozsiahlych zločinov korupcie a zneužívania právomocí. A tom som ešte nespomenul Brazíliu a Mexiko. Jair Bolsanaro má veľké chúťky na vojenský prevrat a Andres Manuel Lopez Obrador mení demokratické inštitúcie, od polície až po ústavný súd, na svoj obraz.

Činy týchto ašpirantov na diktátorov sú ako vystrihnuté z príručky mladých populistov. Zneschopňujú a intimidujú svojich kritikov, kupujú si politikov a tiež, ako to opísal Steven Levitsky a Daniel Ziblatt z Harvardu, postupne ovládajú takzvaných rozhodcov demokracie. Na druhej strane musím priznať, že nie všetky krajiny regiónu majú problém s populistami. Stabilné demokracie, ktorých vlády sú silno zaviazané dodržiavať ľudské a občianske práva sú v Chile a Uruguai.

Ako treba vysvetliť túto novoobjavenú lásku ku diktátorom? Jednoducho. Za všetko môže hrozivý koktail vysokej kriminality, korupcie, úbohosti verejných služieb a ekonomickej stagnácie. V osedemdesiatych rokoch minulého storočia, čerstvé demokratické vlády zdedili po diktátoroch Južnej Ameriky totálne rozvrátené ekonomiky, no zavedením reforiem, vlády podporili vcelku stabilný ekonomický rast. Tiež je dôležité, že na prelome storočí, Čína hltala väčšinu exportu ťažkých kovov, ropy a potravín z krajín J.A. Vďaka tomu chudoba a príjmová nerovnosť rapídne klesla. Nič však netrvá večne, ani rozmach exportu. Dramatický pokles príjmov z exportu by sa dal zvládnuť, keby to bola Európa. No keďže hovoríme o Latinskej Amerike, tak hovoríme aj o nízskej produktivite práce, strnulej byrokracii a neefektívnych stimuloch pre malých a stredných podnikateľov. Taktiež sa nesmie zabudnúť ani na korupciu, tak príznačnú pre tento kút sveta.

Ak si myslíte, že v prísnych katolíckych krajinách, aké sú v J.A., aspoň demografia nebude problém, tak ste naveľkom omyle. Vo väčšine tamojších krajín populácia v aktívnom veku začne od roku 2020 klesať. Pri týchto problémoch najviac trpí stredná trieda, ktorá tvorí chrbtovú kosť každej ekonomiky. A kde sa nedarí strednej triede, tam nastupujú populisti. Latinská Amerika však stále patrí k najväčším demokratickým regiónom sveta. Za posledných päť dekád sa tam vytvorilo množstvo demokratických inštitúcií, ktorých sa nedá len tak ľahko zbaviť. Dokonca kultúra silných občianskych práv je tam omnoho stabilnejšia, ako v niektorých častiach Európy. Na druhej strane, ku krachu demokracie tam môže prísť veľmi rýchlo, pretože inštitúcie, ktoré majú za úlohu obrániť demokraciu, sú veľmi náchylné na korupciu a uzurpáciu moci (viď Venezuela). Všetko čo tam chcú občania je systém, kde politikom záleží na verejných službách, bezpečnosti a zákonoch. A to práve populisti veľmi dobre vedia.